Slovenská asociácia logopédov
so sídlom v Bratislave

Menu

Aktuality

Rozhovor o kanadskom kongrese a afáziách s prof. Zsoltom Cséfalvayom

Pán profesor, zúčastnil si sa v máji jednej veľkej konferencie. Povedz nám viac, prečo si sa rozhodol ísť tak ďaleko, čo bolo pre Teba najväčším lákadlom?

Bol som na „mega“ konferencii APA (americká psychiatrická asociácia) v Toronte. V živote som nebol na takejto veľkolepej akcii, mal som pocit, že celé mesto je plné psychiatrov. Keďže už tretí rok riešime výskumnú úlohu, ktorá je zameraná na zmapovanie jazykových deficitov u pacientov s demenciou, rozhodli sme sa, že vycestujeme na túto konferenciu a budeme tam prezentovať naše prvé výsledky. A veru musím sa priznať, že aj mesto, kde bolo založené jedno z prvých centier afázie ma veľmi lákalo. Ale o tom poviem viac neskôr...

Nebola to prvá konferencia v zahraničí, ktorej si sa zúčastnil... v čom bola pre Teba práve táto špeciálna? Čo Ťa najviac nadchlo?

Tak veru, teraz sa roztrhlo vrece so zahraničnými konferenciami, minulý rok v decembri som bol na mimoriadne prestížnej konferencii Svetovej neurologickej spoločnosti (výskumná skupina afázie, kognitívnych deficitov a demencie) v Hong Kongu, teraz Toronto, budúci týždeň sa chystáme do Nórska na afaziologické sympózium a na jeseň do Londýna. Táto konferencia bola pre mňa špeciálna preto, lebo som mal prvýkrát možnosť komunikovať so zahraničnými odborníkmi z oblasti psychiatrie. Doteraz som pochopiteľne chodil najmä na logopedické a neurologické konferencie, občas na psychologické. Najviac ma tejto konferencii okrem výborných prednášok zaujali aj výborné otázky počas diskusii po prednáškach. Boli veľmi obohacujúce a inšpiratívne.

A bolo aj niečo čo Ťa naopak sklamalo, alebo čo by si zmenil, keby si bol organizátor?

Takmer som nezažil žiadne sklamanie, azda len to, že jeden blok prednášok (zameraný na frontotemporálne demencie) zrušili. Mal to byť dvojhodinový blok prednášok. Uvedomil som si, že prihlásiť prednášku na konferenciu a potom neprísť má byť ozaj len krajné riešenie...

Viem, že si nebol len na teoretických prednáškach, ale za jedným zaujímavým projektom si vycestoval mimo kongresového priestoru. Povieš nám o tom viac?

Áno, áno. Mojou motiváciou a veľkou túžbou bolo navštíviť Aphasia Institute v Toronte. Pred vycestovaním som im napísal a oni mi hneď zostavili celodenný program v centre. Je to sympatická prízemná (bezbarierová) budova na kraji mesta, ktorá je obklopená krásnou zeleňou, malým parkom. Hoci toto centrum za týždeň navštívi veľmi veľa pacientov/klientov, logopédov na hlavný úväzok tam pracuje len niekoľko. Keďže podstatnú časť programu tvoria konverzačné skupiny pre klientov s afáziou, bolo treba vyškoliť množstvo dobrovoľníkov, ktorí tieto konverzačné skupiny vedú. Ak si dobre pamätám číslo, tak majú viac ako 60 dobrovoľníkov. Hlavná miestnosť budovy je oddelená na malé sektory, kde sú okrúhle stoly pre 4-6 klientov s afáziou a pre dvoch konverzačných partnerov. Dobrovoľníci sú najmä dôchodcovia, ale aj mladší ľudia, ktorí majú záujem pomôcť ľuďom s afáziou. Prešli školením, tak, aby boli pripravení komunikovať s klientmi, vedeli pomôcť pri problémoch pri komunikácii. Bol som prekvapený, ako kvalitne boli títo dobrovoľníci pripravení pre túto prácu, pričom v skupine kde som bol ja, boli štyria pacienti s ťažkou Brocovou afáziou. Boli tu aj študenti logopédie a tiež aj iní mladí ľudia, ktorí sa chystajú na štúdium logopédie alebo psychológie.

Ešte z Kanady si mi písal, že afatici sú všade rovnakí, že máš pocit, že ich poznáš... znamená to, že všetko čo sa týka terapie afázie môžeme prebrať zo zahraničia? (Otázkou mierim tam, či sa nám slovenským afaziológom oplatí cestovať na zahraničné konferencie, či si niečo môžeme preniesť a nie len zúfať, že vonku niečo majú a my zase nič.)

V Bratislave som viedol sedem rokov konverzačnú skupinu, ktorá mi dodnes chýba. A zrazu som sa ocitol v „rovnakej skupine“ ale v Toronte. Tí páni mali také isté jazykové deficity ako mali moji bratislavskí pacienti (ťažký agramatizmus, anómiu a poruchy prozumenia reči), boli na invalídnom vozíčku. Chceli vedieť čo najviac o Slovensku, o mne, o rodine a o politickej situácii u nás 
Túto skupinu viedol bývalý chemický inžinier, ktorý do centra chodí už sedem rokov a bol mimoriadne dobre pripravený na komunikáciu s ťažkými pacientmi. Používal stratégie, ktoré učím svojich študentov na kurze afaziológie. Takýchto skupín bolo šesť , čiže dopoludnia tam bolo asi 30-35 klientov a 12 dobrovoľníkov a jedna logopédka. Tá sa pri skupinách iba zastavila, pozorovala konverzáciu a potom si individuálne preberali prípadné problémy v skupine.
Potom sa klienti rozdelil do záujmových krúžkov (pohybový, práca na internete, arteterapia). Tieto aktivity viedli tiež dobrovoľníci. Jedna z nich chodí do centra viac ako 20 rokov, odhadoval by som jej vek na 85 a viac. Vravela, že nechce sedieť iba tak doma a takto sa cíti byť užitočná. Jej entuziazmus nadchol aj mňa... Tak asi práve toto nezištné angažovanie sa v prospech druhých by sme sa mohli naučiť aj my.

U nás sa často zvykneme odvolávať na to, že nemáme dosť financií na všetko čo by sme chceli zorganizovať, urobiť.... v čom, nezávislom od peňazí, by sme sa mohli inšpirovať a preniesť to do našich podmienok?

Aj táto návšteva ma utvrdila v tom, že dlhodobú, systematickú a najmä intenzívnu terapiu našich pacientov s afáziou nebudeme môcť realizovať bez takýchto vyškolených dobrovoľníkov. Viacerí pacienti prídu 2-3 krát týždenne, sú tam celé dopoludnia, majú možnosť zúčastňovať sa skupinovej konverzačnej terapie niekoľko hodín. Platia len skôr symbolické sumy.

Myslíš, že existuje niečo čo logopédi v zahraničí majú a nám chýba? Okrem spomínaných financií samozrejme. 

Kolegyne logopédky v tomto centre sa mi zdali byť všetky nadšené a hovorili o svojej práci s úctou a veľkou radosťou. Aj pani recepčná bola pyšná nato, že pracujem na takomto užitočnom projekte. Ekonómka centra mi spomínala, že si veľmi váži, že robí niečo v prospech iných. Panovala tam atmosféra radosti a dôvery. Tiež aj duch otvorenosti voči inakosti (klienti centra boli azda z celého sveta).

Myslíš si, že sa môže aj Kanada od nás v niečom inšpirovať? Napríklad vieme, že koncept vzdelávania logopédov máme na Slovensku nastavený veľmi dobre, ako je to so vzdelávaním logopédov v Kanade?

Vzdelávanie v Kanade je veľmi podobné tomu, aké ho poznáme z USA. Logopédia sa študuje aj na bakalárskom stupni (skôr ako príprava na ďalšie štúdium) a potom na magisterskom stupni. Na magisterský stupeň sú prijímaní aj študenti z iných odborov, musia si však doplniť prípadné chýbajúce kredity. Toto štúdium je mimoriadne intenzívne, majú veľa hodín praxe. Mnohí z nich sa potom zamestnajú v školstve, iní zas v zdravotníctve.

Čo si si z Kanady priniesol a zapamätáš si to na celý život?

Asi najmä to, že akí sú ľudia rôznorodí a ako sa dá pokojne spolunažívať bez väčších konfliktov. Ako sa má inakosť akceptovať a vnímať ako obohatenie pre danú krajinu.

Myslíš, že práve táto cesta ovplyvní Tvoju logopedickú prácu do ďalších rokov?

Opäť sa vo mne prebudila túžba pomôcť na Slovensku vytvárať denné centrá pre pacientov s neurogénnymi poruchami komunikácie. Však aj tie SMS-ky, ktoré som odtiaľ posielal boli aj o tom...

Na záver aký je Tvoj odkaz pre našich afaziológov?

Ten sa nemení už asi roky: Naša práca má úžasný zmysel, pokroky u pacientov nevidí len kto ich nechce vidieť. Viacerí moji kamaráti pracujúci v biznise mi občas závidia, že do práce chodím stále s radosťou a že každý prečítaný článok, nový test, nová terapeutická metóda, ktorú sa naučím sa potom priamo premieta do mojej práce. V mojom prípade sa to premieta do výučby študentov logopédie a tým nepriamo aj na pacientov na Slovensku.

Ďakujeme za rozhovor a tešíme sa na afaziologické sympózium na jeseň u nás v Bratislave!

Rozhovor s profesorom viedla Veronika Šteňová