Slovenská asociácia logopédov
so sídlom v Bratislave

Menu

Vzdelávanie logopédov

Problematika vzdelávania ako takého je nikdy nekončiacim procesom: oblasť akéhokoľvek vzdelávania zákonite musí zaostávať za životnou praxou. V praxi sa totiž rodia impulzy a najmä požiadavky na pripravenosť odborníkov, ktorí do nej zo škôl prichádzajú. Avšak už tom okamihu keď sa začína s realizáciou ktoréhokoľvek vzdelávania, je už vlastne zastarané: v praxi už medzitým vznikli ďalšie nové nároky, nové požiadavky a nové impulzy, ktoré ešte v období koncipovania štúdia nemohli reálne existovať a teda prax ich ešte nemohla formulovať.

Tým viac platí táto skutočnosť pre oblasť vzdelávania logopédov. Organizované vzdelávanie logopédov (nie iba našich ale z celosvetového hľadiska) prešlo doteraz iba takmer 120 ročnou históriou. Ak porovnáme logopédiu s niektorými inými hraničnými odbormi a najmä medicínou, vidíme tu markantné zaostávanie: veď počiatky univerzitného štúdia medicíny sú ekvivalentné so samotnými počiatkami univerzitného štúdia ako takého. V porovnaní s tým vzdelávanie logopédov - aj to však iba na úrovni školiacich kurzov - sa začalo až koncom 19. storočia a zárodky vysokoškolského vzdelávania (Hamburg, Wisconsin, Ohio, Iowa) až v dvadsiatych rokoch minulého storočia (Lechta 2001). V našom regióne sme dokonca museli čakať až do roku 1991 kedy vznikla prvá samostatná katedra logopédie v Česko-Slovensku so svojim vlastným vzdelávacím programom.

Vzdelávanie logopédov možno rozčleniť konvenčne na:

pregraduálne

postgraduálne

kontinuálne-pošpecializačné

Viktor Lechta
zakladateľ katedry logopédie PdFUK v Bratislave
zakladateľ Subkatedry klinickej logopédie SZU v Bratislave

Pregraduálna príprava

Ešte v roku 1929 Fröschels, jeden zo spolutvorcov modernej logopédie napísal, že táto oblasť si nevyžaduje "žiadne špecializované vzdelávanie" (Fröschels 1929).... Ako dnes vieme, ďalší vývoj mu nedal za pravdu a pre nasledujúce dve tretiny minulého storočia bol charakteristický rapídny rozmach rôznych foriem, typov a stupňov vzdelávania logopédov. Vzdelávanie logopédov však napriek tomu ešte evidentne neprekonalo štádium zjednocovania základných vzdelávacích kritérií.

Markantne to vidno pri komparovaní inventárov vzdelávania logopédov, ktoré publikovali najdôležitejšie európske i severoamerické asociácie, združujúce logopédov: IALP, ASHA (pozri Stewart 1994) a CPLOL (pozri CPLOL 2001). Rôznorodá je rovina vzdelávania (kurzy, bakalárske štúdium, odborné štúdium, magisterské štúdium, doktorandské štúdium) jeho trvanie (ak nevezmeme do úvahy kurzy logopedických asistentov, štúdium môže trvať od 3. až po 5-6 rokov: pozri CPLOL 2001) i jeho etablovanie (na pedagogických, špeciálnopedagogických, lekárskych fakultách). Existuje mnoho pokusov, mnoho vízií riešenia tejto otázky, avšak ani jedna sa dodnes nepresadila natoľko, aby bola všeobecne akceptovaná (Lechta 2000).

V našom regióne ale aj v celosvetovom meradle existujú dva extrémy pregraduálneho vzdelávania logopédov: "hyperuniverzálny" a "hyperšpecializačný". "Hyperuniverzálny" začleňuje vzdelávanie logopédov do nejakého všeobecného konceptu: napríklad ako jednu zo súčastí univerzálneho vzdelávania špeciálnych pedagógov. Takýmto modelom bol u nás v nedávnej Česko- Slovenskej minulosti model "učitelství pro MVZP" , kde sa v štvorročnom štúdiu špeciálnej pedagogiky študovalo iba niekoľko semestrov logopédie chápanej ako súčasť tohto študijného odboru. Opačný extrém, ktorý zrejme príliš atomizuje prípravu logopédov je predčasná špecializácia: napríklad na Slovensku špecializácia na školskú a klinickú logopédiu už od prvého ročníka vysokoškolského štúdia. Východiskom z týchto dvoch extrémov by mohla byť nová koncepcia kreditného štúdia logopédie. Pri príprave tohto štúdia sme vychádzali z materiálu EU (Annex 14, Fields of Study Codes; based on ISCED), kde je logopédia definovaná ako samostatný študijný odbor. Takto mohla vzniknúť katedra logopédie v PdFUK v Bratislave a na jej pôde sa v roku 2000 otvorilo kreditné štúdium logopédie, kompatibilné s podobnými typmi tohto štúdia v zahraničí. Logopédia sa tu študuje v pregraduálnom štúdiu ako samostatný odbor s takýmto členením disciplín: Spoločný všeobecný základ (napríklad Pedagogika, Psychológia, Špeciálna pedagogika), logopedické suportívne disciplíny (napríklad Základy lingvistiky, ORL, Foniatria, Základy stomatológie a ortodoncie), logopedické základné disciplíny (napríklad Logopedická propedeutika, Vývin reči, Kazuistický seminár) logopedické špeciálne disciplíny (Napr. Dyslália, Poruchy hlasu, Afaziológia) a prax.

Štruktúra predmetov i jej hodinové dotácie sú v zhode s odporúčaniami IALP, ASHA (Stewart 1994) i CPLOL (2001).



Postgraduál

Podľa Borbonusa a Maihacka (2000) rozmach logopédie viedol k takému obrovskému rozmachu poznatkov, že jeden logopéd už nemôže zvládnuť teoretické a terapeutické poznatky o všetkých druhoch narušenej komunikačnej schopnosti v celej ich komplexnosti. Teší nás, že toto stanovisko je úplne totožné s našim, už predtým publikovaným názorom (Lechta 1996). Preto je podľa Borbonusa a Maihacka želateľná taká jednotná koncepcia vzdelávania, ktorá po základnej logopedickej kvalifikácii ("Basisqualifikation") umožní primeranú kvalifikáciu v jednotlivých špecializáciách logopédie.

Možno povedať, že naša koncepcia postgraduálneho vzdelávania klinických logopédov vychádza práve z tohto princípu. Po dlhých peripetiách (pozri Doležal, 2000, Urbanová a kol.2001) sa nám podarilo založiť zrejme jedinú subkatedru klinickej logopédie v stredo- a východoeurópskych krajinách, zacielenú na postgraduálne vzdelávanie logopédov.

I. Špecializačné štúdium klinickej logopédie- vykonávací predpis

Podľa „Špecializačného študijného programu pre špecializačný odbor klinická logopédia č. 1002“ , toto špecializačné štúdium trvá minimálne 3 roky. Má teoretickú a praktickú zložku výučby. Špecializačné štúdium sa ukončí špecializačnou skúškou, ktorej súčasťou je obhajoba písomnej práce.
Odborná klinická prax v zdravotníckych zariadeniach v rámci tohto štúdia má trvať 3 roky, z toho:

Katedra klinickej logopédie SZU na základe konzultácií s gen. riaditeľkou MZ SR dr. K.Beňušovou pripravila vykonávací predpis, konkretizujúci spôsob realizácie jednotlivých školiacich miest, ktorý je záväzný pre ďalšie postgraduálne vzdelávanie klinických logopédov:

1. Model prípravy pokiaľ ide o 2 mesačné školenia

2. Model prípravy pokiaľ ide o 1 mesiac na vybranom klinicko-logopedickom pracovisku

Školiace zariadenie vyberie frekventantovi pracovisko, ktoré z hľadiska jeho praxe najviac vyhovuje jeho potrebám.

3. Model prípravy pokiaľ ide o 1 mesiac teoretickej prípravy vo vzdelávacej ustanovizni.

Frekventant počas (minimálne) trojročného cyklu absolvuje školenia, workshopy, konferencie atď., ktoré v celkovej sume rezultujú 1 mesiac. O ich realizovaní predloží písomné potvrdenia, certifikáty atď.


II. Rámcový program dvojmesačných školení klinických logopédov na školiacom neurologickom pracovisku

1. Úvod do problematiky

Prehĺbenie poznatkov v oblasti:

2. Diagnostika

3. Terapia

4. Záver školenia


III. Rámcový program dvojmesačných školení klinických logopédov na školiacom pracovisku ORL a foniatria

1. Úvod do problematiky:

Prehĺbenie poznatkov v oblasti:

2. Diagnostika:

3. Terapia:

4. Záver školenia:

komplexné spracovanie kazuistík pacientov: (anamnéza, diagnostika, terapeutický plán, jednotlivé terapeutické sedenia..)

Kazuistiky musia byť predložené v písomnej forme a u každého pacienta musí byť zhotovená audionahrávka príp. videozáznam diagnostiky a terapie


IV. Rámcový program dvojmesačných školení klinických logopédov na školiacom pracovisku plastická chirurgia

1. Úvod do problematiky

Zopakovanie a prehĺbenie poznatkov v oblasti orofaciálneho systému:
Typy rázštepov
Symptomatológia palatolálie ( klasifikácia artikulačných chýb, hodnotenie rezonancie, nazálnych emisií a funkcie VFM )
Sluch a poruchy sluchu u pacientov s rázštepom

2. Diagnostika

3. Terapia

4. Záver školenia


PhDr. Viktor Lechta PhD.
26.11.2006

Istou formou postgraduálneho vzdelávania je aj rigorózne pokračovanie (umožňujúce získať titul PhDr.) a doktorandské štúdium (umožňujúce získať vedeckú hodnosť PhD). Katedra logopédie PdFUK v Bratislave získala akreditáciu poskytovať obe tieto formy vzdelávania v odbore logopédia.

Kontinuálne vzdelávanie

Ide tu zvyčajne o vzdelávanie logopédov, ktorí už prešli pregraduálnou, alebo pregraduálnou i postgraduálnou prípravou a subjektívna potreba sústavného doškoľovania, či tlak na výkon, prípadne tlak, súvisiaci s plnením kritérií na získanie či predĺženie licencie ich núti ku kontinuálnemu vzdelávaniu. Dostávame sa tu k zaujímavej historickej parabole: kým pred cca 120 rokmi vzdelávanie logopédov ako také začínalo na úrovni školiacich kurzov, dnes sa k tejto forme vraciame: avšak nie ako k základnej , ale ako k pošpecializačnej, kontinuálnej forme vzdelávania logopédov. Samozrejme, v žiadnom prípade nemáme na mysli kurzy pre logopedických asitentov ale krátkodobé kurzy pre logopédov- špecialistov. Táto forma má svoje klady i nebezpečia. Pozitívom je, že vzhľadom na potreby praxe ide o najprogresívnejšiu formu vzdelávania, umožňujúcu okamžite reagovať na akútne požiadavky logopedickej praxe. Nebezpečím je skutočnosť, že nie každý kurz je rovnako kvalitný a doteraz nie je doriešený spôsob ich akreditovania.